Keď sme vyšli z von chaty, bola už čierno čierna hmla. A ako keby toho nebolo málo, okolo nás bola taká hustá hmla, že sme nevideli na meter pred seba ani s čelovkami. Na chate nás personál upozorňoval, že ak sa vyberieme dole po kopci, máme si dávať pozor na laná. Sú to navigačné laná pre ratraky, ktoré akurát upravujú zjazdové trate. Naozaj pomalým tempom sme sa vybrali po svahu dole, strmý kopec bol zradný, k tomu ešte ten sypký čerstvý sneh. Nemal som vôbec istotu, kde môžem stúpiť, hlavné bolo nešmyknúť sa a neskotúlať sa dole a naraziť do stromu alebo inej prekážky. Slimačím tempom sme zostupovali dole. Tu musím spomenúť môjho kamaráta Martina, ktorý bol tak trpezlivý, že šiel so mnou, kým sa ostatní ponáhľali dole. S Martinom sme viedli rozhovory na rôzne témy, aby nám ušiel čas a aby sme sa tak nesústredili na ten terén. Nohy som mal celý čas napnuté, vedel som, že to bude pre mňa mimoriadne ťažký zostup dole. Ako sme postupovali dole, vedľa seba po ľavej strane som zbadal lano. Najprv mi napadlo, že to je dobré, máme záchytný bod. V zápätí som si uvedomil, že to je presne to lano, na ktoré nás na chate upozorňovali. V tom sa z hustej hmly pred nami vynorilo svetlo, ktoré sa nekontrolovateľne približovali. Verte, že v takej situácii neviete, čo máte ako prvé urobiť. Nie je čas premýšľať, či ideme do prava, či do ľava. Intuitívne sme sa vybrali na ľavú stranu, keď tu ratrak zmenil smer na nás. Priznám sa, nebolo mi všetko jedno.. Srdce sa mi rozbúšilo, adrenalín vyletel na tie najvyššie hodnoty a ja som bol na chvíľu behať po tom snehu. V kútiku duše som dúfal, že nás ratrak zbadá, mal zapnuté silné svetlá, my sme mali čelovky a sem tam reflexný prvok. Ratrak nás minul len o chlp. Dodnes mám z toho momentu zimomriavky. Vtedy som si povedal, že takto riskovať už nikdy nebudem…