Moja cesta...
Tento blog bude trochu iný. Nebudem to opisovať zážitok z fotenia, ale budem písať o tom, ako som sa stal profesionálnym fotografom. Verím, že to niekomu pomôže, kto ešte len začína, a inšpiruje tých, ktorí sú na ceste k tomuto cieľu.
Moje začiatky
K foteniu som sa dostal vlastne úplnou náhodou. Cca 8 rokov dozadu som si kúpil nový počítač s jablkom v logu, a svoj nepotrebný notebook s oknom v logu som vymenil s bratom za jeho už nepotrebný fotoparát. Bol to super obchod, povedal som si, že foťák využijem, keď niekde budeme chodiť s kamarátmi na výlety. Predsa len, vtedy mobily nefotili až tak dobre. Moja prvá zrkadlovka bola Sony A580, dodnes ju mám vystavenú na komode, ako spomienku na moje začiatky. Vtedy som to ešte nebral tak, že by som chcel fotografovať a že sa chcem stať profesionálnym fotografom. V priebehu rokov sa to ale zmenilo. Z počiatku som si foťák brával so sebou len príležitostne, nevedel som ho vôbec používať, manuálny režim mi prišiel ako trest, chválabohu za automatiku. Veci sa začali meniť, keď som začal chodiť s bratom do Tatier a viac do prírody….
Prvé pokusy
Každý nejak začínal, a ani moje prvé fotografie neboli dokonalé. Neboli ani dobré, boli príšerné. V tom období mi to ale tak neprišlo, robil som fotografie tak, ako som vedel, a považoval za dobré. Pre mňa bolo dôležitejšie to, že som v prírode a vidím tie krásy okolo nás. Východy a západy slnka boli síce nádherné, ale hnevalo ma, že moje fotografie nevyzerajú v porovnaní s ostatnými tak dobre. Začal som preto viac študovať manuálny režim, pravidlá kompozície a hľadal som rôzne články, návody a tutoriály na internete. Veľkou oporou a pomocou v mojich začiatkoch mi bol môj brat a kamarát Robo, ktorí už mali s fotením viac skúseností. Robo bol čerstvý absolvent fotografického kurzu, a tak sme pri fotení a aj mimo fotenia mali nekonečné debaty o fotke ako takej. Fotil som hlavne prírodu a krajinu, ktorej som zostal verný dodnes, ale skúšal som aj iné fotografické zamerania, ako portrétna fotografia, svadby alebo produktová fotografia. Nakoniec som vždy ostal pri fotení krajiny a prírody, pretože to ma baví najviac, a vždy ma bude fascinovať, čo všetko dokážem zažiť v našich krásnych krajoch. Prvý veľký zlom nastal, keď ma brat dotiahol na workshop s Filipom Hrebendom. Filip mi tak trochu „otvoril oči“ a naučil ma, ako vnímať svet cez fotoaparát a ako zachytiť veci tak, aby mal divák rovnaké emócie z fotografie, ktoré som mal ja pri fotení.
Fotiť, fotiť, fotiť...
Filip mi dal na začiatku naozaj veľa. Neboli to len vedemosti o používaní fotoaparátu alebo kompozície. Tie som si osvojil aj sám. Na tom workshope som si skôr uvedomil, ako má fotograf premýšľať, podľa čoho si vyberá scénu, ktorú chce fotiť, ako má fotograf vnímať svetlo atď… A to je asi to najcennejšie, čo nám mohol odovzdať. Toto bol skutočný zlomový bod v mojej fotografickej kariére. Nie nadarmo sa hovorí, že človek sa stáva fotografom vtedy, keď začne vnímať svetlo. Trvalo samozrejme niekoľko rokov, kým som si vnímanie svetla a kompozíciu osvojil a začal to vnímať naplno. A tu platí samozrejme pravidlo, že čím viac fotíte, tým je to lepšie pre vás, a čím viac skúsenosti nazbieráte, tým lepšie pre vás. Ešte aj počas lockdownu som sa snažil fotiť čo najviac. Úplne ma to pohltilo. Absoloval som ešte zopár workshopov, aj s Filipom, aj s Mariánom Kuricom. Obaja sú naozaj frajeri, ktorí vedia, čo robia. Klamal by som, ak by som tvrdil, že to čo ma naučili ma neovplyvnilo v mojej tvorbe.
APFSR a EP
Tohto roku sa môj brat prihlásil do Asociácie profesionálnych fotografov, kde ho prijali a stal sa ich členom. Z počiatku som to nemal v pláne, nepovažoval som svoje fotografie za dosť dobré na to, aby som bol do tak významnej asociácie prijatý. Po nejakom čase som si ale povedal, že to skúsim aj ja, veď nemám čo stratiť. Ak ma príjmu, budem rád, ak nie, konečne uzavriem súboj s mojím bratom o to, kto z nás dvoch je lepší a že vyhral on. Našťastie jedného dňa mi volal Martin Krystýnek, prezident APFSR s novinkou, že na základe ukončeného hlasovania ma víta v APFSR, a ja som nemohol byť šťastnejší. Som členom prestížnej asociácie, do ktorej som chcel patriť už dlho. Sny sa plnia, keď tomu dostatočne veríte. Ďalšia výzva prišla hneď po prijatí do asociácie, a to získanie európskeho fotografického titulu EP (European Photographer). Predsa len, porota profesionálnych fotografov mala hodnotiť 12 mojích fotografií, či spĺňajú kritéria kvality európskeho fotografa. Nakoniec všetko dobre dopadlo, moje fotografie obstáli pred porotou a ja som získal titul EP, ktorý si môžem uvádzať za menom. Priatelia, bola to dlhá a náročná cesta, to vám poviem. Ale čo všetko som vďaka fotografii zažil a videl, mi už nikto nezoberie. Tak ako aj moje rozhodnutie vymeniť nepotrebný notebook za foťák pred rokmi. Nikdy neviete, kedy aj to najmenšie a nepodstatné rozhodnutie ovplyvní Váš život v budúcnosti…
A čo bude ďalej ? Moja cesta vo fotografii nekončí, práve naopak, plánujem sa ďalej vzdelávať, fotiť a naberať nové skúsenosti a zážitky. O rok sa budem uchádzať o ďalší míľnik v mojej ceste, a to je titul QEP – qualified european photographer. Či sa to podarí, neviem, ale určite budem robiť všekto preto, aby som sa opäť posunul ďalej. A komu každému môžem poďakovať za to, čo som dosiahol ? Snáď asi každému, s ktorým som v kontakte, pretože každý ma nejakým štýlom v živote ovplyvnil. Obzvlášť chcem poďakovať bratovi Dávidovi a kamarátovi Robovi, samozrejme mojej úžasnej priateľke, ktorá ma celý čas podporuje.
