Hneď za chatou vedie turistický chodník priamo k vodopádom. Nemáte kde zablúdiť, je to iba jedna cestička, ktorá vedie stále iba dole. Po ceste stretnete davy ľudí, ktorí sa vracajú naspäť, kým je ešte vidno. Ku večeru si na Hrebienku treba dávať väčší pozor, toto miesto je preslávené zvýšeným pohybom medveďov. Nás to ale neodradí, pokračujeme dole k vode, ktorú už počuť z diaľky. Na fotenie vodopádov je ideálne obdobie hneď po zime, na jar, kedy sú vodopády plné vody z topiaceho sa snehu. Tie budete zaručene počuť už od chaty, mňa to vždy nabudí, pretože takto plné vodopády neuvidíte len tak. Po krátkom zostupe po chodníku dôjdeme na križovatku ciest a prvý výhľad na vodopád. Je to krásne, ale pre fotografa málo zaujímavé. Už dávno som sa naučil, čo je pekné na oko, nemusí byť pekné na fotke. Zostupujeme ešte nižšie, a práve tam sa ukazujú najkrajšie zákutia vodopádov. Osobne by som tieto chodníky neodporúčal absolvovať s deťmi. Určité úseky sú trochu nebezpečné pre neskúsených. Máme pofotené a pokračujeme k hlavným vodopádom. Po asi 10 minútach sa dostávame na železný mostík, z ktorého je nádherný výhľad. Vždy som obdivoval vodopády, a milujem fotiť vodu. Práve voda mi dodáva na fotografii dynamiku. Od hlavných vodopádov pokračujeme po turistickom chodníku k Rainerovej útulni. Po ceste na vás čakajú krásne zákutia a výhľady. Od útulne môžete pokračovať ešte k Obrovskému vodopádu, ktorý stojí za návštevu, alebo sa môžete po vrchnej ceste vrátiť na Hrebienok. My sa už vraciame, stmieva sa a nechceme stretnúť medvedíka.